Bol na seba príliš prísny, veď dnes už aj väčšina z aktivity odchádzajúcej generácie hádam berie na milosť cesty a úlety mladých po škole, čo ešte „nič nemajú": „Nech si chalan ide, má ešte čas zapustiť korienky, má ešte šancu, veď snáď bude normálny, ako my." Eštežetak.
A čo my? Keď sa žitia ako sa nám páči stále nechceme vzdať? Zrada Správneho Plánu neprejde s pochopením. Prinajlepšom Divní. O to je zrada ťažšia a o to je nás menej. Veď predsa najneskôr po magickej tridsiatke ako keby ťa mal trafiť blesk poznania, máš mať vo všetkom jasno konečne. Rozhodnutia na desaťročie dopredu. Pozície zaistené. Vymaľované. A v hlave vytreté naivnou túžbou po nemennosti, po jednoduchom bezpečí známeho, po istote postupu podľa Správneho Plánu. Známou vychodenou cestou. Proti autenticite a proti vlastnej živosti.
V inej situácii ako chalan sme pritom len navonok. Viac výhovoriek, aj viac vonkajších obmedzení. Menej odvahy a dôvery. Vo vnútri je to ten istý boj - Vývoj verzus Stagnácia. Duša lobbuje za vývoj rečou túžby, záujmu, nadšenia pre nové. Retardér v nás hlasno straší opatrnými racionálnymi argumentami. A v slabších hlavách vymyslené nebezpečenstvo nadobúda vekom obludné rozmery.
Prepadajú ma desivé predstavy, takmer pietne spomienky na všetkých dobrodruhov, čo skončili ozajstný život v tridsiatke a už len plánujú. Myslím na tých, čo si ešte nikdy netrúfli. Spomínať a ticho závidieť je smutné. Ešte smutnejšie nepoznať.
Koniec apokalypsy. Naskočiť späť do Života sa našťastie dá hocikedy. Len sa rozhodnúť komu dôverovať: sebe, alebo Správnemu Plánu? A verte mi, nič sa nevyrovná pocitu sily, ktorým ma napĺňa seba-vedomie, že žijem dobrovoľne bez istoty budúceho vývoja, ale isto slobodne a podľa seba ... práve hľadám zaujímavú prácu mimochodom : ))