Pohoda by myself, alebo tentoraz duchovná slepačia.

Autor: Barbora Šikutová | 16.7.2014 o 20:07 | Karma článku: 3,65 | Prečítané:  658x

Táto Pohoda bola úplne iná ako ostatné. Pod veľkým oblakom, nestretávacia, by myself. Ale s o to intenzívnejším až buditeľským koncom. Pre mňa súkromne.

No poporiadku. Šla som na ňu bez nálady na bežnú slovnú výmenu. Tá trvala už asi mesiac a ja som dúfala, že snáď festivalová eufória, alebo nejaký budiaci zážitok tento môj stav zmenia. A realita ako vždy moju náladu do bodky nasledovala.

Tak som sa túlala festivalom ako po novej planéte a z tých desiatok známych, čo tam reálne niekde boli, som nikoho nestretla. Ani neexistujúcou náhodou. Impala ma hneď vo štvrtok potešila. Nasávala som z nich atmosféru ľahkého leta, cítila som kvalitu, no aké čudné: nedostávala sa mi pod kožu. V piatok hneď ráno som dokonca objavila výbornú chuť – čarovné cigárko v stánku u Knižkovcov, ale aj môj bežný štartér – zmyslový pôžitok, krátko po zjedení klobásky vyprchal. Zvuky, chute, pohľady mnou prechádzali, nedotýkali sa ma, akoby som ani nebola. Preboha! Prázdnota! – znel vo mne poplach – čo má toto rozostrené vnímanie znamenať?! Takto nejako musí fungovať veľa ľudí, ale toto predsa nie som ja! 

Všimla som si večer Afghan Whigs a páni, aj cez svoj vek, šlapali naplno, dotiahli tam pravú rockovú Ameriku ... klobúk dole. Ale už som vedela, že hľadám niečo iné. Presnejšie, že ja tu niečo hľadám. V tomto stave sa Kraftwerk nedal brať ako radostná roadshow spomienok na študentské časy môjho objavovania elektroniky. Nič mi nebude stačiť tentokrát, nič len čistá vysoká energia, presne vyladená na ten kúsok vedomia, čo mi práve chýba. Bez toho tu budem chodiť ako mátoha, presúšať sa festivalom zbytočne. Ak sa nič nestane, mala som radšej ostať doma, bručala som si pre seba. Až Moderat po 15 tich minútach nudy konečne zahral k veci. Zacítila som známu šťavu hudby, ktorá otvára a rozširuje priestor, nechala som telo, nech sa vyblázni a dušu, nech si domyslí, lebo posolstva bolo málo, a takto, aspoň napoly spokojná, som v sobotu nad ránom mohla ísť spať.

V sobotu sa začalo vyjasňovať. Divadlo Stoka - inteligentné, zábavné a expresívne nám odkázalo, že keď tento život opustíš, prestaneš ho vnímať. To slovo preniklo cez škrupinu ako prvá stopa. Ale oblaky ma ešte nehladili a moje obľúbené dlhé pohľady na zelené a modré hory okolo Trenčína ma do lesa neprenášali. Potom som stretla prvého kamaráta s rodinou a ten ma nasmeroval, že na Trickyho treba byť v prvom rade. Prázdno som si ťahala so sebou – určite ho všetci vidia - a nutkalo ma sa zaň ospravedlniť. A za seba – prepáčte, nemám vám čo povedať.

Na debatu Pištovho Obludária som už šla cielene, ako pes po stope. A pán Srholec mi tam naložil duchovnej slepačej k tomu, ako sa cení každé úsilie urobiť zo svojho života niečo pekné. Myšlienka ma na sekundu hodila k pohľadu na môj život ako celok, ako obraz, alebo príbeh. A aj takýto impulz už stačil k posunu. Na Janke Kirschner som slobodne tancovala sama samučičká. Hej, úplne slobodne, ako keď seba vyjadríš cez hudbu a hudbu cez svoje úplne slobodné hudobné telo. Škoda, že tanečného mala v Moruši málo. Veľmi som potrebovala tancovať. Mogwai bol omyl, výplň. Odbočka k ťažšej a stagnujúcej nálade. Na začiatku poslúžil ako príjemné pozadie k plnému stúpajúcemu mesiacu naľavo a ružovým čmuhám nad horami napravo. A k tým nádherným krídlam a modrým vlajočkám vysoko na stanoch hneď vedľa! Začínala som cítiť svet.

40 minút pred začiatkom stačilo na miesto v prvom rade na Trickyho. Do hudby som sa položila hneď, bez hodnotení  – veď to bola posledná šanca niečo tu intenzívne zažiť! - Toto bude dobré. Bože, nech je! – potrebujem sa dostať domov.

A bolo. Malo to koncept, trošku síce chaos, no napriek Trickyho drogovému vedomiu, obsah nechýbal. Mal šťavu a silu, a miestami sa odvážne ponáral. Tricky chrlil na nás pravé spojenie, a týmto mi podal kábel do neba:  „Can you feel me now ... now ... now?“ (Cítite ma teraz ...teraz?) Kde „now“ znelo ako živočíšne mačacie miau, intenzívne sa mi zarylo do mozgu a spojilo sa s doteraz uspatým, no zrazu na celé minúty dokonalým pochopením pointy tu a teraz. Zamrvila sa vo mne radosť. A dostala som aj druhý kopček zmrzliny: v poslednej skladbe k sebe pustil na pódium asi 30 divákov, a kým oni trsali a fotili sa vo vytržení z nečakaného privilégia, Tricky (a ja s ním) si vychutnával slová: „I´m by myself!“ (...som tu sám), a donekonečna ich opakoval. Žiaril pravdou tak silno, že som mala pocit, že snáď všetci to cítia, aspoň vo forme rešpektu. "Každý sme tu len sám za seba" - pošepla mi Múdrosť. "Ale veď to je jasné, nezdržuj" – odsekla som už celkom zobudená.

Neskôr, v náručí čisto éterickej hudby Goldfrapp som sa cítila už ako po návrate domov: tanec v objatí vysokých vibrácií hudby a hlasu Alison, a krásy celého nášho sveta. Chvalabohu som späť!

Bola to zvláštna Pohoda, väčšina z nej mi ušla, ale vyliečila ma nakoniec. Každý rok mi dá čosi iné. A za to ju milujem. Aká budeš o rok?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?