Hovoria z nás najčistejšie ľudské ideály. Vieme si vysnívať, ako by náš štát mohol výborne fungovať: vzoroví lídri, všade samí slušní a ochotní úradníci, poctiví občania na druhej strane. Vlastne všetci na jednej strane. Ale nie je to tak. Škoda reči. Chce to roky, generácie zrenia politikov i nás - más. Veď predsa chamtivosti a osobnému prospechu vo veľkom sa darí len tam, kde sú v malom bežne tolerované drvivou väčšinou. Vitajme doma. Chce to hodnotový posun nás všetkých, vývoj. Realita nepustí. A ani skutočná sebareflexia.
A tu, ako nám v mrazivej zime spadol záves decentnosti z našej opičej politickej reality, ozvali sa v mnohých hlasy iných opíc. Hlasy s typicky našim riešením: umývajú si ruky, zatvárajú oči a uši, chcú nechať prepadnúť svoj hlas. Neriešiť, až kým realita nebude podľa ich predstáv. Kým sa z blata nevynorí niekto "hodný zvolenia". Naoko síce vzišli z ideálov, no pre básnika sú to hlasy tragédie bezmocných, hlasy nedôvery maloverných. Ľahostajných k politickej realite, ktorá tak veľmi potrebuje zmenu. Hlavne našu. Nech sa tu zatiaľ deje čo chce? Ja vyleziem keď raz budú lepšie časy? Tento postoj už nemá nič vznešené z ideálov. Ideály treba žiť, dať im dýchať reálny vzduch, aj keď nám smrdí ako smog. Nie si ich vykastrované nechať povaľovať len v našich pekných hlavách.
Lenže čo dovtedy?
Tým, že si vo voľbách vyberieme takých hráčov, ktorí síce majú od dokonalosti ďaleko, no sú z toho, čo je v hre, hodnotovo a ľudsky najbližšie k tomu, v čo veríme, akokoľvek slabo za nás zatiaľ kopú, konáme predsa v súlade s našimi ideálmi. Dávame im reálny rám a život. Tvoríme si tu štát, svet a realitu podľa seba.
Celkom mimo brehov tejto reality plávu naše malé bezmocné opice, s hlavami plnými pekných myšlienok, ktorých slabosť a ľahostajnosť umožňujú prežiť tým väčším.