Na skoky do života netreba nič. Len seba.

Autor: Barbora Šikutová | 21.7.2012 o 21:02 | (upravené 21.7.2012 o 22:02) Karma článku: 4,81 | Prečítané:  471x

Zmietali ním pochybnosti: „Chcel by som ísť cestovať, ale neviem, či môžem." No môj, sám si musíš dovoliť. „Mal by som si začať budovať kariéru." Jasné rána! A do tretice najväčší blaf: stratil by prehľad o našej legislatíve! Jasné, právnický žabiak, bez praxe nevieš nič, veď nemáš čo stratiť - už to vo mne vrelo, kým chlapec hľadal podporu. Ako to vrie vždy, keď tichý hlások túžby po novej skúsenosti, volanie šťavnatého dobrodružného života zákerne prekrikuje spoločensky perfektne konformné dožadovanie sa jedniného Správneho Plánu.

Bol na seba príliš prísny, veď dnes už aj väčšina z aktivity odchádzajúcej generácie hádam berie na milosť cesty a úlety mladých po škole, čo ešte „nič nemajú": „Nech si chalan ide, má ešte čas zapustiť korienky, má ešte šancu, veď snáď bude normálny, ako my." Eštežetak.

A čo my? Keď sa žitia ako sa nám páči stále nechceme vzdať? Zrada Správneho Plánu neprejde s pochopením. Prinajlepšom Divní. O to je zrada ťažšia a o to je nás menej. Veď predsa najneskôr po magickej tridsiatke ako keby ťa mal trafiť blesk poznania, máš mať vo všetkom jasno konečne. Rozhodnutia na desaťročie dopredu. Pozície zaistené. Vymaľované. A v hlave vytreté naivnou túžbou po nemennosti, po jednoduchom bezpečí známeho, po istote postupu podľa Správneho Plánu. Známou vychodenou cestou. Proti autenticite a proti vlastnej živosti.

V inej situácii ako chalan sme pritom len navonok. Viac výhovoriek, aj viac vonkajších obmedzení. Menej odvahy a dôvery. Vo vnútri je to ten istý boj - Vývoj verzus Stagnácia. Duša lobbuje za vývoj rečou túžby, záujmu, nadšenia pre nové. Retardér v nás hlasno straší opatrnými racionálnymi argumentami. A v slabších hlavách vymyslené nebezpečenstvo nadobúda vekom obludné rozmery.

Prepadajú ma desivé predstavy, takmer pietne spomienky na všetkých dobrodruhov, čo skončili ozajstný život v tridsiatke a už len plánujú. Myslím na tých, čo si ešte nikdy netrúfli. Spomínať a ticho závidieť je smutné. Ešte smutnejšie nepoznať.

Koniec apokalypsy. Naskočiť späť do Života sa našťastie dá hocikedy. Len sa rozhodnúť komu dôverovať: sebe, alebo Správnemu Plánu? A verte mi, nič sa nevyrovná pocitu sily, ktorým ma napĺňa seba-vedomie, že žijem dobrovoľne bez istoty budúceho vývoja, ale isto slobodne a podľa seba ... práve hľadám zaujímavú prácu mimochodom : ))

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?