Pri ceste vnútri je človek najprv sám. A tak stojím sama, na okraji poľa a obzerám si nohy. Sú veľké, čapaté a chlpaté. Nad nimi špinavé plátenné nohavice. V silnej, zjavne chlapskej ruke držím palicu. Až to ma zarazí - v ľavej? Som predsa praváčka. Čo tu robím? Okamžitá myšlienka odpovedá: musím ho zastaviť, zneškodniť! Toho muža na druhej strane poľa. Obzriem sa a stojí tam. Zabil mi rodinu a ľahostajne kruto ubližuje ďalej. Musím s tým niečo urobiť! Som obozretná, chcem spravodlivosť, ale nedokážem zabiť, neviem čo mám robiť. Útok sa mi nepodarí a chytia ma. Hodia do malej studenej cely a na druhý deň majú popraviť. Mužom vo väzení pred smrťou zmieta bezmocnosť a zúfalstvo. Vznášam sa nad ním, lebo to nechcem prežívať. Cítim jeho myšlienky ako vlastné: je slabý, nikomu tým nepomohol, nemal sa do ničoho púšťať, aj tak nič nedosiahne, nezmení, so zlom sa nedá bojovať.
Poznám ten pocit z reálnych situácií. Žeby mi práve túto moja myseľ, či duša vybrala preto, aby som dnes, keď už nejde o život, prestala utekať a vzdávať sa priskoro? A tak, stále v hladine alfa, mimo ten príbeh, teraz už v neutrálnom, bezpečnom priestore, kde sa zasa cítim silná a sebaistá, sa zmierujem so zlým človekom. Stojíme oproti sebe seberovní. Vidím, jasne chápem, že on proti mne nič nemá, že si len žije to svoje tak, ako vie. Vôbec mu nedochádza, koľko zla a utrpenia spôsobuje iným, nevie sa vcítiť do ich kože. Vlastne cíti tak veľmi málo! Akoby všetko jeho zlo bolo len sledom omylov z hlúposti, z nedostatku chápania jeho nezrelej duše. Nie ja, to on je slabý. Zmierujem sa tiež s osudom mojej rodiny. Sú tam a dochádza mi, ako to do seba zapadá, zúfalstvo bolo zbytočné. Z bezpečia, v stave úplnosti vidím jasne, že aj oni majú svoje príbehy a vývoj a že každý si je zodpovedný za svoj život sám. Krátky príbeh dokreslil to, ako podvedome často konám dnes, keď treba o niečo zabojovať. Sprevádzajú ma pritom rovnaké pocity ako vtedy. A tie pocity zväzujú myseľ a ruky. Pohľad na vec v inom stave vedomia mi umožnil pochopiť a snáď ich už prepustiť.
Každý si vyberie sám, či verí na minulé životy, isté je, že tento druh cestovania prináša zážitky a konfrontácie. Po nich nasleduje nezaplatiteľný pokoj a zmierenie. Ako keď kúsok skladačky zapadne kam má. Pri klasickom cestovaní si vyberiem miesto a to prinesie svoje témy. Pri ceste do vnútra si dopredu vyberám tému a tá ma zavedie na miesto v čase. Regresnú terapiu odporúčam všetkým, pre ktorých je najlepším letným oddychom dobrodružstvo. V hlave máme úžasné databázy zážitkov. Nekonečné možnosti spoznávania sa.